Dragonetttiho prvotiny

Vlamač ? Ufónec?

Je biela, zasnežená noc. Všade ticho, celá dedina spí. Všetky okná rodinných domčekov sú zhasnuté, domčeky žiaria len skrz množstvo vianočných ozdôb. Všetci spia. Všetci, až na neho. Nemôže spať. Cíti niečo zvláštne, ako by sa niečo malo stať. Svetlá nočná obloha jemne osvetľuje jeho Mickey-Mouseovú perinu, spod ktorej vykúkajú jeho lesklé modré oči. Popri jeho svetlej pokožke výraznie žiaria. Nežný tieň záclony, ktorá sa hojdá pri pootvorenom okne, mu hľadí tvár. No on tieto nežnosti nevíma, behá očami po izbe, je nepokojný. Posadí sa. Jeho malé telíčko pokrýva veselé, farebné pyžamo s dlhými rukávmi. Dýcha rýchlo, jemne pootvorenými ústami. Nehýbe sa. Len očami stále trhane skúma izbu. Potom nožičky vysunie spod periny a takmer bez zvuku zoskočí z postele. Ruky drží pri tele, neotáča sa, neobzerá. Pomaly kráča ku dverám. Potichu, opatrne. Nezasvetsuje svetlo - bojí sa, že by bol takto viditeľný a teda zraniteľnejší. Otvára dvere. Len kúsok, kúsoček. Spoza škáročky vidíme jeho rozšírené oči. So zatajeným dychom skúma zákutia chodby.
Zrazu sa však vietor oprie do dverí. Vytrhne mu ich z ruky, no on sa rýchlo otáča a zachytí ich, nebuchnú ...



(ššššššššššššš)

Mikroténové vrecúško, ktoré taktiež podľahlo vetru, sa mu obtrelo o telo. Mykol sa, zimomriavky mu vztýčili broskynkové chĺpky na rukách. Dych sa mu zrýchli, otáča sa, či mu už nijaký šok nehrozí. Otáča sa späť k chodbe, zatvára dvere a kráča ku schodom, ktoré vedú nadol. Počuje odtiaľ hudbu a vidí farebné blikanie.
Zatvára oči.
Pár krát sa zhlboka nadýchne a vykročí.
„Tichá noc, svätá noc“. Nasilu sa usmeje. Noc je vážne tichá a dokonca aj svätá.
A predsa mu niečo nesedí.

Už je skoro dole. Už len jeden jediný schod, nohu má už skoro na „pevnej zemi“, keď v tom...

Prelakol sa. Nevie, nevie, čo sa stalo. Jeho oči sa rozšírili, odráža sa v nich svetlo zo stromčeka. Nedýcha. Len tam tak stojí, jedna noha na zemi, druhá na poslednom schode, ústa otvorené. V očiach sa mu odráža červená.

Oranžová...

Zelená...    Nádych.
Vykročí. Čerstvý vzduch v pľúcach mu opäť dodal odvahu. Netuší, prečo sa hudba zrazu vypla, no snaží sa na to rýchlo zabudnúť.

Prichádza k stromčeku, jemne ho pohľadí rukou. Ozdoby sa zatrasú, v rozhojdanej guli, ktorá pomaly ustáva, vidíme jeho odraz s vystretou rúčkou. Zastaví ju. Chvíľu sa na ňu pozerá... Zvesí ju zo stromčeka. Zblízka sa na ňu zahladí... A ...
Zavesí ju naspäť.
Gula sa opäť jemne hojdá.

On prechádza k oknu. Jeho maličké prstíky stúpajú na chladné parkety a zanechávajú pár-sekundové odtlačky. Už je pri okne. Pozerá von. Cez husté sneženie vidí len obrysy striech. Nijaké zasvietené okno, nijaký pohyb vonku. Len vločky. Poletujú sem a tam. Tam a sem...

Padajú, naháňajú sa po zemi. Mäkké mesačné svetlo sa na nich leskne.

Leskne sa všade, okrem miesta tesne pred jeho oknom. Tam je totiž tieň, tieň ich domu. Komín, a nejaký ďaľší tieň, asi závej pri komíne na ich mierne šikmej streche.
Preboha !!!

Schováva sa pod okno, ku stojanu stromčeka. Opäť zmeravel, opäť prestal dýchať. Nechce vydať jediný zvuk, chytá sa za hruď. Má pocit, že jeho srdce počuť na kilometre ďaleko...

Nevedel, či sa mu to zdalo, či nie, ale... Mal pocit, že... Že.. Že na streche sa niečo pohlo!

Bojuje s pocitom postaviť sa a tieň skontrolovať. Váha. Nevie, či sa viac bude báť teraz, alebo keď sa presvedčí, či ten tieň bol naozaj niekto...

Preboha!

Takže sa mu to nezdalo! Teraz určite nie, teraz počul nejaký zvuk, vychádzal z krbu! To, to nie, čo má robiť? Je tu sám, rodičia hore, schody vedú okolo krbu... Rozum chce, no telo sa nedokáže pohnúť.

V očiach sa mu zračí hrôza. Začal dýchať, no dýcha trhane, vzlykavo... Strach ho naplno ovládol. Krčí sa pri stene, rukami objíma pokrčené nohy, kúše si do kolena...

V krbe niečo buchlo. Zatvára oči. No strach mu ich otvára – jeho vedomie či podvedomie potrebuje vedieť, čo za hrôzu ho čaká.


Pred sebou vidí tučného, zarasteného chlapa. Je celý v červenom...

Čas vianočný

„Najväčším bohatstvom človeka sú ľudské vzťahy.“ . Stavím sa však, že v tomto období – v modernej dobe a počas Vianoc – by to Exupéry nepovedal. Nemal by to totiž podľa čoho usúdiť. Vždy som sa tešil na Vianoce. Na to, že napečiem dobroty, že vyberieme a ozdobíme stromček, že pokupujem s láskou darčeky, že sa postretávam s rodinkou, pokreslím do snehu anjelov... A teraz? Všetky sny sa mi rozpustili. Ako tých pár snehových vločiek, čo popadali v novembri.

Od októbra do mňa všetky obchodíky, markety, supermarkety, hypermarkety a neviem ešte kto všetko tlačia koledy, darčekové balenia, super-ceny darčekov, predmety obalené mašľami... Z každého kúta predajní na mňa pozerá sob, pred očami mi elektronický Mikuláš máva roľničkami a „spieva“ plechové koledy, svetielka v obchodoch mi bránia poriadne sa poobzerať po super-hyper-lacnom tovare. Ľudia pri vchodoch, pri tovaroch, pri pokladniach a este aj pri košíkoch sa hádajú, kričia na seba - aby prehlušili všadeprítomné koledy a ťahavé melódie obchodov. Ich nadávanie a urážanie krásne hrá v jednej melódií so všetkými týmito presladenými tónmi, a dokonca je aj sprevádzaný dupotom čižiem, štrganím mincí, šuštaním bankoviek... Ach, no, harmónia. Sviatky pokoja. Vianoce.
Už ani pri televízií nemôžem odpočívať, hociaký program zapnem, o pätnásť minút už opäť rovnaké divadlo, ako všade – koledy, super ceny, najštedrejší, najpríjemnejší, najlepší. Najlepšia a najpríjemnejšia vec je opäť TV radšej vypnúť.
Je smutné, ako ľudia zabúdajú na to, čo je dôležité. Že nie je podstatné mať pod stromčekom 35 darčekov, lebo minule ich bolo 34. Že nie je dôležité mať najväčšie a najdrahšie darčeky. Dôležité je byť spolu! A na to sa úplne zabúda. Vianoce majú byť krásnym sviatkom pre rodiny – všetci spolu, v pohode, v teple domova, pri vôni vareného vína a medovníčkov. Ale nie. Ľudia nie sú pokojní ani spokojní. Stále sa naháňajú, predháňajú, ponáhlajú a milión ďaľších „-ajú“. Iba utekajú vpred, nezastavujú sa, aby ich náhodou niekto nepredbehol a niečo super-hyper im nevyfúkol. Za vytúženým predmetom idú tvrdo, cez prekážky – cez ostatných ľudí... Neobzerajú sa – nevidia a nechcú vidieť tú spúsť, ktorú páchajú. Lebo v ušiach majú koledy a v očiach svetielka.

Vianoce majú byť o stretávaní sa s rodinou, o pokojných chvílach. No ľudia posledné dva mesiace len hrabú a vymýšľajú, oddýchnu si až pred štedrovečernou štedrou večerou. Ak nie až po rozbalení darčekov...
Najväčším bohatstvom človeka sú ľudské vzťahy. Áno. Vianoce by som prežil bez jediného darčeka. Darčekom mi je rodina, blízki ľudia a ich láska. To je dôležité. To je to hyper-super, čo potrebujeme. A ak „to“ máme, ak máme dobré ľudské vzťahy, nemusíme ich „nahradzovať“ darčekmi.

Monštrum

       Keď slnko pomaly prestávalo s hrôzou nazerať do jeho väzenia - či skôr kobky, uvidel ju. Stála tam, tak, ako každý podvečer. Krásne namaľovaná, pekne, sexi oblečená. Z okna nevidel viac ako 15 metrový úsek cesty, kde stála, takže nemohol vedieť, či ide zo školy, z práce... Hlavné však bolo, že tu bola. Stála pred ním a pozerala jeho smerom. Iste však nie naň. Našťastie. Keby ho videla, asi by sa už nikdy takto nepozrela...
Sníval o nej od doby, kedy ho sem zavreli. Nevedel kto ho zavrel, nevedel kde je a prečo tam je. Vedel však, že rodičia to tak nenechajú. Jeho otec je veľmi vplyvný a bohatý človek, určite ho dá hľadať. A možno len jeho únoscovia chcú výkupné, ktoré jeho rodina istotne zaplatí. Keďže mal v tejto kobke okno, vedel, koľko dní už prežíva na tomto mieste. Skutočne len „prežíva“, lebo žit sa tu rozhodne nedá. Nachádza sa v miestnosti asi 3x4 metre, celá jeho „cela“ je pokrytá mäkkými penovými pyramídami. V strede miestnosti vychádza z mäkkých pyramíd hrubé lano, ktoré končí obojkom na jeho krku. Jeho väzniteľ si dal záležať, aby... Aby nespôsoboval nijaký hluk. Nemôže trieskať do stien, nemôže štrngotať reťazou. Nemôže kopať do dverí za ním, nedostane sa k nim. Dostane sa len k malej diere na zemi, slúžiacej ako toaleta. Nemôže ani búchať na okno – lano ho až k oknu nepustí. Okno... Keď zistil, že môže cez okno hľadieť priamo do slnka, uvedomil si, že okno je z druhej strany pokryté reflexnou vrtvou, ktorá pravdepodobne vyzerá ako dokonalé zrkadlo. Nik ho teda neuvidí, nezačuje... On však vidí, aj počuje. Počuje aj JEJ kroky, jej prešľapávanie na mieste. Kiež by bol normálny a mohol výjsť von, objať JU. Stojí tam tak sama... Niekedy tu stojí celý podvečer, niekedy odíde a o pár desiatok minút sa vráti. Vtedy býva chvíľku kúsok, malinký kúsoček od neho. Upravuje sa v jeho okne, v jeho jednosmernom zrkadle. Keby mohol, keby len mohol, porozrával by sa s ňou... Ale to sa nestane. Nikdy.

       Ako očakával, práve pri nej zastalo auto. Ako každýkrát, iné. Len párkrát ju zviezlo auto, ktoré ju viezlo už v iný deň. Asi má veľa kamarátov. Alebo... Keďže jej väčšinou zastavujú zahraničné autá... Možno pracuje ako... Ako turistická sprievodkyňa, či v nejakej medzinárodnej firme a ukazuje klientom krásy veľkomesta..?
Každopádne, postup je vždy rovnaký – príde k prednému okienku, prstami ukáže číslo 2 alebo 4, chvíľu čaká na reakciu a potom väčšinou nasadá dozadu. Niekedy sa už aj stalo, že po rozhovore s vodičom tento odišiel. Asi potreboval len nasmerovať. Teraz však nie. Nasadla dnu, a ... A ON je opäť sám. Opäť nemá kam hľadieť - každý strom, krík, ten kúsok cesty, obrubník a trávu, už zo svojho pivničného väzenia dôkladne pozná. Opäť je sám, opäť sa púšťa do úvah...

       Čo by urobila, keby ju oslovil? Chcela by ho? Ale... Takéhoto? A keby bol normálny? Keby sa nenarodil takýto, keby mal normálny nos a ústa, keby mohol rozpávať, chcela by ho? Bozkával by ju, bozkával by ju tak dlho, ako by len chcela. Kľudne aj celé dni. Blúdil by po nej perami, šepkal jej krásne slová. Nežne sa jej dotýkal... Kľudne by obetoval aj na ... aj na týždeň tie kaše, čo mu každý druhý večer vložia cez malé dvierka v dverách a tyčou posunú až k nemu. Raz sa pokúsil tyč vytrhnúť... A prúd elektriny ho v zlomku sekundy presvedčil, že to dobrý nápad nebol. Jedlo mu nosila pravdepodobne nejaká žena. Keďže nikdy nepoznal chuť ani vône, ostatné zmysly mal o to citlivejšie. Započúval sa do krokov a usúdil, že takto jemne môže chodiť len žena a dieťa.
Žena... Opäť začal mať chuť – ak sa túžba pozrieť na niekoho cez sklo dá nazvať chuťou – na ŇU. Bola preč už vyše hodiny a pomaly prestával veriť, že sa dnes ešte vráti. Nechcel si to priznať, no za tú dobu, za tých šesť týždňov, čo tu je, sa na ňu dosť naviazal, možno aj.. Zaľúbil? Bola jedinou živou osobou, ktorú videl, bola jeho jediným rozptýlením. Bola v jeho snoch, v jeho myšlienkach, a ... A opäť aj v očiach! Vrátila sa! Túto časť miluje – prichádza k NEMU, napráva si oblečenie (ktoré sa jej asi cestou v aute pokrčilo), zohýňa sa, aby si videla do tváre, na pery si nanáša novú vrstvu rúžu, upravuje si očné tiene. Ach, aká sa mu zdá teraz krásna. Ona je tým, čo ho drží pri zmysloch, ona je jeho svetlom v tomto tmavom svete, v tomto tmavom živote. Keď ho rodičia vyslobodia, nejako sa s ňou skontaktuje! Bude jej písať listy alebo... Alebo jej sem bude posielať kvety.

       Zrazu však zosmutnel. Počuje, a už aj vidí auto. Opäť rozhovor, opäť možnosť výberu medzi DVA a ŠTYRY. No tento ich rozhovor pokračuje... Nenastupuje k nemu, no auto ani neodchádza.Vodič ukazuje JEHO smerom! Jeho láska sa otáča, chvíľu akoby váhala, potom sa opäť pohľadom vráti k vodičovi a oboma rukami ukáže ŠESŤ. Vodič pritaká, vystúpi z auta, dá jej niečo malé čo ihneď schováva v kabelke, a ... A idú priamo k nemu! Celkom, celkom blízko! Sú tak blízko, že vidí chvíľku len ich nohy... Potom však ona klesne na kolená, on za ňu. Ju vidí celú, kľačí pred zrkadlom na štyroch... A zrazu... Vodič jej nadvihuje sukňu, vyhŕňa tričko a ... Nie!!! Toto mu nemôže urobiť! Nie! On, on ju miluje!!! On ju miluje, a ona... Ona pred ním súloží tým najvulgárnejším spôsobom...
Teraz by si prial mať zvukotesné väzenie...
Nie. Teraz... Teraz by si prial zomrieť. Pokúša sa zamotať krk do lana... Funguje to. Oči sa mu zatvárajú, dokonca už nepočuje ani jej umelé vzdychy. Počuje len tlkot svojho srdca, len krv pulzujúcu v jeho deformovanej hlave.

       Zobúdza sa... Zvuk motora. Ona, tá špinavá mrcha, tam už naštastie nieje. Zotmelo sa. Ale niečo, niečo sa mu zdá zvláštne... Ten zvuk... Jeho otec mal drahé auto s rovnakým zvukom. Že by skutočne platilo, že každé zlo musí byť vyvážené dobrom? Našli ho? Srdce mu poskočilo, rovnako aj on vyskočil na rovné nohy a ... Snažil sa maximálne sústrediť, všetko dôsledne vnímať. Všetko, čo sa len dalo. Cez okno videl autom osvetlené kríky, stromy, cestu, obrubník, trávu... Zmenšujúci sa tieň. Počul kroky, taktiež nejako povedomé... A potom ju uvidel. Asi na sekundu, na ceste, pred jeho oknom. Jeho matka! Potešil sa, nebola to len predstava, len túžba aby ho našli. Oni ho skutočne našli! Počul aj mohutný hlas svojho otca...




Ticho. Neskutočné ticho. V jeho svete, v jeho mysli, v jeho srdci. Ticho, prázdno. Zreteľne počul, čo jeho otec povedal. „Nechoď tade, to monštrum ťa zbadá!“

Všetko mu v tom momente zhaslo, zomrelo. No predtým sa na zlomok sekundy rozjasnilo – vtedy si v mysli priradil aj tie známe kroky. Kroky jeho matky, ktorá mu spoza dverí posúvala jedlo.
Ale potom, potom už nemyslel. Nedokázal to. Nič nedokázal. Všetko mu zhaslo – nádej, viera, túžba.

Monštrum. Áno, monštrum. No ON, ním nieje...

Miesto činu

Ach, ako je tu krásne...
Toto je hádam najkrajšie miesto na svete. Nikde nieje krajšie, určite nie. Ak by som bola maliarka, maľovala by som vždy len a len tento park.
Nie!
Nie nie, zle. Ani keby som bola najlepšia maliarka, nikdy by som nedokázala zachytiť skutočnú krásu tohoto miesta. Toto... Toto miesto sa nedá ani odfotiť, ani nafilmovať. Videli by ste síce dokonale pokosený trávnik, krásne zastrihané kríky, ktoré musíte pohľadiť dlaňou keď prechádzate popri nich, geometricky presne osadené stromy... Krásne bridlicové chodníčky, nízke drevené plotíky chrániace kvetové záhony a mladé stromčeky... No ušla by vám tá atmosféra, ten duch, tá... tá energia, obklopujúca toto miesto. Ušli by vám nádherné, jemné vône kvetov, šum lístia...

Dosť! Už dosť, ja... ja nemôžem!!!
Na posedení to znelo celkom jednoducho – „objektívne zhodnotiť miesto prepadu a zahnať tak strach“... Ale... To nejde!!! To jednoducho nejde!

Fuj, otrasný park! Neznášam ťa!!! Kašlem na objektívny pohľad!!! Neznášam ťa, neznášam!!! Tvoju otrasnú trávu, kríky, stromy, kvety... ! Kvety!!! Najotrasnejšie zo všetkých! A že vône...
Ja som necítila nijaké vône... Len... Len jeho dych páchnuci po alkohole.
Nepočula som nijaký šum lístia, nijaký malebný zvuk. Len jeho rozopínajúci sa opasok.
Necítila som nežné pohladenie kríkov. Len jeho drsné ruky a tvrdé pohyby.
A cítila som trávu... Tráva ma drala na tele, keď mi strhol šaty a ...

Fuj, otrasné miesto!!! Nikdy na teba nepozriem pekne, nikdy!!! Je to... Je to tvoja chyba!
A kvety... fuj!!! Hnusíte sa mi! Najradšej by som vás vytrhala. Aj vlasy môjho psychiatra!!! Že vraj toto mi pomôže!!! Že stratím strach z tohoto miesta a vyrovnám sa s tým, čo sa mi tu stalo!!! NIE!!! Nič som nestratila, naopak, našla! Našla som nenávisť k tomuto miestu, nenávisť tak hlbokú, že ma mrazia aj najteplejšie miesta tela či duše.
A ešte tie kvety... Akoby... Akoby sa mi pohojdávaním vo vetre vysmievali! Nenávidím vás!
Nenávidím vás od doby, kedy...
Bože... Nádych, výdych... Nádych, výdych...

To... To bolo otrasné, to... To bolo to najotrasnejšie čo mohol urobiť. Keď tak nadomnou stál, hrdý na to, čo spáchal... Želala som si zomrieť. Veď som bola úplne bezmocná, nahá, vyčerpaná od plaču! A zrazu sa zohol, načiahol po niečo, kúsok odomňa. Tešila som sa na kameň, ktorý mi rozbije hlavu a navždy pochová môj čerstvý otrasný zážitok.
A zrazu...

Zrazu sa nadomňa postavil, pozrel poslednýkrát na moje bezmocné telo a ustráchanú tvár, pohŕdavo sa usmial a ...


Na hrudi mi pristál kvet...