Miesto činu (zadanie - miesto činu, dôraz na atmosféru)
Miesto činu
Ach, ako je tu krásne...
Toto je hádam najkrajšie miesto na svete. Nikde nieje krajšie, určite nie. Ak by som bola maliarka, maľovala by som vždy len a len tento park.
Nie!
Nie nie, zle. Ani keby som bola najlepšia maliarka, nikdy by som nedokázala zachytiť skutočnú krásu tohoto miesta. Toto... Toto miesto sa nedá ani odfotiť, ani nafilmovať. Videli by ste síce dokonale pokosený trávnik, krásne zastrihané kríky, ktoré musíte pohľadiť dlaňou keď prechádzate popri nich, geometricky presne osadené stromy... Krásne bridlicové chodníčky, nízke drevené plotíky chrániace kvetové záhony a mladé stromčeky... No ušla by vám tá atmosféra, ten duch, tá... tá energia, obklopujúca toto miesto. Ušli by vám nádherné, jemné vône kvetov, šum lístia...
Dosť! Už dosť, ja... ja nemôžem!!!
Na posedení to znelo celkom jednoducho – „objektívne zhodnotiť miesto prepadu a zahnať tak strach“... Ale... To nejde!!! To jednoducho nejde!
Fuj, otrasný park! Neznášam ťa!!! Kašlem na objektívny pohľad!!! Neznášam ťa, neznášam!!! Tvoju otrasnú trávu, kríky, stromy, kvety... ! Kvety!!! Najotrasnejšie zo všetkých! A že vône...
Ja som necítila nijaké vône... Len... Len jeho dych páchnuci po alkohole.
Nepočula som nijaký šum lístia, nijaký malebný zvuk. Len jeho rozopínajúci sa opasok.
Necítila som nežné pohladenie kríkov. Len jeho drsné ruky a tvrdé pohyby.
A cítila som trávu... Tráva ma drala na tele, keď mi strhol šaty a ...
Fuj, otrasné miesto!!! Nikdy na teba nepozriem pekne, nikdy!!! Je to... Je to tvoja chyba!
A kvety... fuj!!! Hnusíte sa mi! Najradšej by som vás vytrhala. Aj vlasy môjho psychiatra!!! Že vraj toto mi pomôže!!! Že stratím strach z tohoto miesta a vyrovnám sa s tým, čo sa mi tu stalo!!! NIE!!! Nič som nestratila, naopak, našla! Našla som nenávisť k tomuto miestu, nenávisť tak hlbokú, že ma mrazia aj najteplejšie miesta tela či duše.
A ešte tie kvety... Akoby... Akoby sa mi pohojdávaním vo vetre vysmievali! Nenávidím vás!
Nenávidím vás od doby, kedy...
Bože... Nádych, výdych... Nádych, výdych...
To... To bolo otrasné, to... To bolo to najotrasnejšie čo mohol urobiť. Keď tak nadomnou stál, hrdý na to, čo spáchal... Želala som si zomrieť. Veď som bola úplne bezmocná, nahá, vyčerpaná od plaču! A zrazu sa zohol, načiahol po niečo, kúsok odomňa. Tešila som sa na kameň, ktorý mi rozbije hlavu a navždy pochová môj čerstvý otrasný zážitok.
A zrazu...
Zrazu sa nadomňa postavil, pozrel poslednýkrát na moje bezmocné telo a ustráchanú tvár, pohŕdavo sa usmial a ...
Na hrudi mi pristál kvet...
Ach, ako je tu krásne...
Toto je hádam najkrajšie miesto na svete. Nikde nieje krajšie, určite nie. Ak by som bola maliarka, maľovala by som vždy len a len tento park.
Nie!
Nie nie, zle. Ani keby som bola najlepšia maliarka, nikdy by som nedokázala zachytiť skutočnú krásu tohoto miesta. Toto... Toto miesto sa nedá ani odfotiť, ani nafilmovať. Videli by ste síce dokonale pokosený trávnik, krásne zastrihané kríky, ktoré musíte pohľadiť dlaňou keď prechádzate popri nich, geometricky presne osadené stromy... Krásne bridlicové chodníčky, nízke drevené plotíky chrániace kvetové záhony a mladé stromčeky... No ušla by vám tá atmosféra, ten duch, tá... tá energia, obklopujúca toto miesto. Ušli by vám nádherné, jemné vône kvetov, šum lístia...
Dosť! Už dosť, ja... ja nemôžem!!!
Na posedení to znelo celkom jednoducho – „objektívne zhodnotiť miesto prepadu a zahnať tak strach“... Ale... To nejde!!! To jednoducho nejde!
Fuj, otrasný park! Neznášam ťa!!! Kašlem na objektívny pohľad!!! Neznášam ťa, neznášam!!! Tvoju otrasnú trávu, kríky, stromy, kvety... ! Kvety!!! Najotrasnejšie zo všetkých! A že vône...
Ja som necítila nijaké vône... Len... Len jeho dych páchnuci po alkohole.
Nepočula som nijaký šum lístia, nijaký malebný zvuk. Len jeho rozopínajúci sa opasok.
Necítila som nežné pohladenie kríkov. Len jeho drsné ruky a tvrdé pohyby.
A cítila som trávu... Tráva ma drala na tele, keď mi strhol šaty a ...
Fuj, otrasné miesto!!! Nikdy na teba nepozriem pekne, nikdy!!! Je to... Je to tvoja chyba!
A kvety... fuj!!! Hnusíte sa mi! Najradšej by som vás vytrhala. Aj vlasy môjho psychiatra!!! Že vraj toto mi pomôže!!! Že stratím strach z tohoto miesta a vyrovnám sa s tým, čo sa mi tu stalo!!! NIE!!! Nič som nestratila, naopak, našla! Našla som nenávisť k tomuto miestu, nenávisť tak hlbokú, že ma mrazia aj najteplejšie miesta tela či duše.
A ešte tie kvety... Akoby... Akoby sa mi pohojdávaním vo vetre vysmievali! Nenávidím vás!
Nenávidím vás od doby, kedy...
Bože... Nádych, výdych... Nádych, výdych...
To... To bolo otrasné, to... To bolo to najotrasnejšie čo mohol urobiť. Keď tak nadomnou stál, hrdý na to, čo spáchal... Želala som si zomrieť. Veď som bola úplne bezmocná, nahá, vyčerpaná od plaču! A zrazu sa zohol, načiahol po niečo, kúsok odomňa. Tešila som sa na kameň, ktorý mi rozbije hlavu a navždy pochová môj čerstvý otrasný zážitok.
A zrazu...
Zrazu sa nadomňa postavil, pozrel poslednýkrát na moje bezmocné telo a ustráchanú tvár, pohŕdavo sa usmial a ...
Na hrudi mi pristál kvet...
Je to moja komunikacia s Dragom, ked som mu napisal ze nechapem preco na zaciatku opisovala park pekne. A dragova odpoved:
"jo, ja som to dalej naznacil - ona sa vratila na miesto cinu, z ktoreho mala posttraumaticky sok. Na terapiach jej dal doktor rady, ze ho ma vnimat ocami, nie srdcom - lebo to je poznacene znasilnenim. Tak ona sa to snazi, ale vsade vidi tie symboly, ktore jej to pripominaju..:-) Staci taky vyklad? :-D :-D :-D " (Komentuj)