Vlamač ? Ufónec? (zadanie: z príbehu by malo byť cítiť atmosféru)
Vlamač ? Ufónec?
Je biela, zasnežená noc. Všade ticho, celá dedina spí. Všetky okná rodinných domčekov sú zhasnuté, domčeky žiaria len skrz množstvo vianočných ozdôb. Všetci spia. Všetci, až na neho. Nemôže spať. Cíti niečo zvláštne, ako by sa niečo malo stať. Svetlá nočná obloha jemne osvetľuje jeho Mickey-Mouseovú perinu, spod ktorej vykúkajú jeho lesklé modré oči. Popri jeho svetlej pokožke výraznie žiaria. Nežný tieň záclony, ktorá sa hojdá pri pootvorenom okne, mu hľadí tvár. No on tieto nežnosti nevíma, behá očami po izbe, je nepokojný. Posadí sa. Jeho malé telíčko pokrýva veselé, farebné pyžamo s dlhými rukávmi. Dýcha rýchlo, jemne pootvorenými ústami. Nehýbe sa. Len očami stále trhane skúma izbu. Potom nožičky vysunie spod periny a takmer bez zvuku zoskočí z postele. Ruky drží pri tele, neotáča sa, neobzerá. Pomaly kráča ku dverám. Potichu, opatrne. Nezasvetsuje svetlo - bojí sa, že by bol takto viditeľný a teda zraniteľnejší. Otvára dvere. Len kúsok, kúsoček. Spoza škáročky vidíme jeho rozšírené oči. So zatajeným dychom skúma zákutia chodby.
Zrazu sa však vietor oprie do dverí. Vytrhne mu ich z ruky, no on sa rýchlo otáča a zachytí ich, nebuchnú ...
(ššššššššššššš)
Mikroténové vrecúško, ktoré taktiež podľahlo vetru, sa mu obtrelo o telo. Mykol sa, zimomriavky mu vztýčili broskynkové chĺpky na rukách. Dych sa mu zrýchli, otáča sa, či mu už nijaký šok nehrozí. Otáča sa späť k chodbe, zatvára dvere a kráča ku schodom, ktoré vedú nadol. Počuje odtiaľ hudbu a vidí farebné blikanie.
Zatvára oči.
Pár krát sa zhlboka nadýchne a vykročí.
„Tichá noc, svätá noc“. Nasilu sa usmeje. Noc je vážne tichá a dokonca aj svätá.
A predsa mu niečo nesedí.
Už je skoro dole. Už len jeden jediný schod, nohu má už skoro na „pevnej zemi“, keď v tom...
Prelakol sa. Nevie, nevie, čo sa stalo. Jeho oči sa rozšírili, odráža sa v nich svetlo zo stromčeka. Nedýcha. Len tam tak stojí, jedna noha na zemi, druhá na poslednom schode, ústa otvorené. V očiach sa mu odráža červená.
Oranžová...
Zelená... Nádych.
Vykročí. Čerstvý vzduch v pľúcach mu opäť dodal odvahu. Netuší, prečo sa hudba zrazu vypla, no snaží sa na to rýchlo zabudnúť.
Prichádza k stromčeku, jemne ho pohľadí rukou. Ozdoby sa zatrasú, v rozhojdanej guli, ktorá pomaly ustáva, vidíme jeho odraz s vystretou rúčkou. Zastaví ju. Chvíľu sa na ňu pozerá... Zvesí ju zo stromčeka. Zblízka sa na ňu zahladí... A ...
Zavesí ju naspäť.
Gula sa opäť jemne hojdá.
On prechádza k oknu. Jeho maličké prstíky stúpajú na chladné parkety a zanechávajú pár-sekundové odtlačky. Už je pri okne. Pozerá von. Cez husté sneženie vidí len obrysy striech. Nijaké zasvietené okno, nijaký pohyb vonku. Len vločky. Poletujú sem a tam. Tam a sem...
Padajú, naháňajú sa po zemi. Mäkké mesačné svetlo sa na nich leskne.
Leskne sa všade, okrem miesta tesne pred jeho oknom. Tam je totiž tieň, tieň ich domu. Komín, a nejaký ďaľší tieň, asi závej pri komíne na ich mierne šikmej streche.
Preboha !!!
Schováva sa pod okno, ku stojanu stromčeka. Opäť zmeravel, opäť prestal dýchať. Nechce vydať jediný zvuk, chytá sa za hruď. Má pocit, že jeho srdce počuť na kilometre ďaleko...
Nevedel, či sa mu to zdalo, či nie, ale... Mal pocit, že... Že.. Že na streche sa niečo pohlo!
Bojuje s pocitom postaviť sa a tieň skontrolovať. Váha. Nevie, či sa viac bude báť teraz, alebo keď sa presvedčí, či ten tieň bol naozaj niekto...
Preboha!
Takže sa mu to nezdalo! Teraz určite nie, teraz počul nejaký zvuk, vychádzal z krbu! To, to nie, čo má robiť? Je tu sám, rodičia hore, schody vedú okolo krbu... Rozum chce, no telo sa nedokáže pohnúť.
V očiach sa mu zračí hrôza. Začal dýchať, no dýcha trhane, vzlykavo... Strach ho naplno ovládol. Krčí sa pri stene, rukami objíma pokrčené nohy, kúše si do kolena...
V krbe niečo buchlo. Zatvára oči. No strach mu ich otvára – jeho vedomie či podvedomie potrebuje vedieť, čo za hrôzu ho čaká.
Pred sebou vidí tučného, zarasteného chlapa. Je celý v červenom...
Je biela, zasnežená noc. Všade ticho, celá dedina spí. Všetky okná rodinných domčekov sú zhasnuté, domčeky žiaria len skrz množstvo vianočných ozdôb. Všetci spia. Všetci, až na neho. Nemôže spať. Cíti niečo zvláštne, ako by sa niečo malo stať. Svetlá nočná obloha jemne osvetľuje jeho Mickey-Mouseovú perinu, spod ktorej vykúkajú jeho lesklé modré oči. Popri jeho svetlej pokožke výraznie žiaria. Nežný tieň záclony, ktorá sa hojdá pri pootvorenom okne, mu hľadí tvár. No on tieto nežnosti nevíma, behá očami po izbe, je nepokojný. Posadí sa. Jeho malé telíčko pokrýva veselé, farebné pyžamo s dlhými rukávmi. Dýcha rýchlo, jemne pootvorenými ústami. Nehýbe sa. Len očami stále trhane skúma izbu. Potom nožičky vysunie spod periny a takmer bez zvuku zoskočí z postele. Ruky drží pri tele, neotáča sa, neobzerá. Pomaly kráča ku dverám. Potichu, opatrne. Nezasvetsuje svetlo - bojí sa, že by bol takto viditeľný a teda zraniteľnejší. Otvára dvere. Len kúsok, kúsoček. Spoza škáročky vidíme jeho rozšírené oči. So zatajeným dychom skúma zákutia chodby.
Zrazu sa však vietor oprie do dverí. Vytrhne mu ich z ruky, no on sa rýchlo otáča a zachytí ich, nebuchnú ...
(ššššššššššššš)
Mikroténové vrecúško, ktoré taktiež podľahlo vetru, sa mu obtrelo o telo. Mykol sa, zimomriavky mu vztýčili broskynkové chĺpky na rukách. Dych sa mu zrýchli, otáča sa, či mu už nijaký šok nehrozí. Otáča sa späť k chodbe, zatvára dvere a kráča ku schodom, ktoré vedú nadol. Počuje odtiaľ hudbu a vidí farebné blikanie.
Zatvára oči.
Pár krát sa zhlboka nadýchne a vykročí.
„Tichá noc, svätá noc“. Nasilu sa usmeje. Noc je vážne tichá a dokonca aj svätá.
A predsa mu niečo nesedí.
Už je skoro dole. Už len jeden jediný schod, nohu má už skoro na „pevnej zemi“, keď v tom...
Prelakol sa. Nevie, nevie, čo sa stalo. Jeho oči sa rozšírili, odráža sa v nich svetlo zo stromčeka. Nedýcha. Len tam tak stojí, jedna noha na zemi, druhá na poslednom schode, ústa otvorené. V očiach sa mu odráža červená.
Oranžová...
Zelená... Nádych.
Vykročí. Čerstvý vzduch v pľúcach mu opäť dodal odvahu. Netuší, prečo sa hudba zrazu vypla, no snaží sa na to rýchlo zabudnúť.
Prichádza k stromčeku, jemne ho pohľadí rukou. Ozdoby sa zatrasú, v rozhojdanej guli, ktorá pomaly ustáva, vidíme jeho odraz s vystretou rúčkou. Zastaví ju. Chvíľu sa na ňu pozerá... Zvesí ju zo stromčeka. Zblízka sa na ňu zahladí... A ...
Zavesí ju naspäť.
Gula sa opäť jemne hojdá.
On prechádza k oknu. Jeho maličké prstíky stúpajú na chladné parkety a zanechávajú pár-sekundové odtlačky. Už je pri okne. Pozerá von. Cez husté sneženie vidí len obrysy striech. Nijaké zasvietené okno, nijaký pohyb vonku. Len vločky. Poletujú sem a tam. Tam a sem...
Padajú, naháňajú sa po zemi. Mäkké mesačné svetlo sa na nich leskne.
Leskne sa všade, okrem miesta tesne pred jeho oknom. Tam je totiž tieň, tieň ich domu. Komín, a nejaký ďaľší tieň, asi závej pri komíne na ich mierne šikmej streche.
Preboha !!!
Schováva sa pod okno, ku stojanu stromčeka. Opäť zmeravel, opäť prestal dýchať. Nechce vydať jediný zvuk, chytá sa za hruď. Má pocit, že jeho srdce počuť na kilometre ďaleko...
Nevedel, či sa mu to zdalo, či nie, ale... Mal pocit, že... Že.. Že na streche sa niečo pohlo!
Bojuje s pocitom postaviť sa a tieň skontrolovať. Váha. Nevie, či sa viac bude báť teraz, alebo keď sa presvedčí, či ten tieň bol naozaj niekto...
Preboha!
Takže sa mu to nezdalo! Teraz určite nie, teraz počul nejaký zvuk, vychádzal z krbu! To, to nie, čo má robiť? Je tu sám, rodičia hore, schody vedú okolo krbu... Rozum chce, no telo sa nedokáže pohnúť.
V očiach sa mu zračí hrôza. Začal dýchať, no dýcha trhane, vzlykavo... Strach ho naplno ovládol. Krčí sa pri stene, rukami objíma pokrčené nohy, kúše si do kolena...
V krbe niečo buchlo. Zatvára oči. No strach mu ich otvára – jeho vedomie či podvedomie potrebuje vedieť, čo za hrôzu ho čaká.
Pred sebou vidí tučného, zarasteného chlapa. Je celý v červenom...
